XXIV.

XXIV.

Asi som dostala úpal. Celý deň som preležala doma v posteli. Bolo mi zle a mala som teplotu. Fuj. Triasla som sa ako osika.

Ráno som vstala s bolesťou hlavy a dole do kuchyne som sa skôr zosunula ako zišla zo schodov. Keď ma zbadala mama, zatvárila sa zhrozene.

„Čo si včera robila?“ spýtala sa ma.

Sadla som si za stôl. „Nič. Prečo?“

„Lebo vyzeráš ako keby ťa  prešiel traktor.“

„Ďakujem, mami.“ Položila som si hlavu. „Je mi trocha zle.“

Mama ma dokopala k tomu, aby som si šla ľahnúť. Zakotvila som v obývačke, aby som si mohla pozrieť telku.

„Prečo si si musela ľahnúť sem?“ Prisadol si ku mne Viktor. „Teraz ťa bude mama obiehať a ja budem musieť vypadnúť z domu. Ak ti nechcem robiť taburetku na nohy.“

„Si strašne vtipný,“ vyplazila som mu jazyk. „Radšej choď chystať svadbu.“ Zatváril sa ako mučiteľ. Vedela som, aká je jeho citlivá struna.

„Prečo s tou svadbou robíte také starosti?“ Prekvapene sa zatváril.

Vtedy vošla mama aj s podnosom a čajom. „Rozprávate sa o svadbe?“ Prisadla si. „Môžeme začať pri...“ Viktor sa postavil a odišiel mrmlajúc si niečo popod nos. „Aby si mala pokoj.“ Sprisahanecky na mňa žmurkla. Takže aj ona vedela o tej citlivej strune! Wauw!

Cez deň som striedavo spala a pozerala telku. Prepínala som od jedného seriálu k druhému. Cez leto je celkom schopný program. Dominikovi som písala, že som chorá, ale odpísal mi, že dnes nemá čas. Bolo mi to trochu ľúto. Nie nadlho. Zase som zaspala.

Okolo desiatej som sa presunula k sebe do izby, kde som pokračovala v spaní.  Bolo mi už lepšie, ale z toľkého spania som bola malátna. Zajtra budem úplne mimo.

Ani som si nestihla prečítať nové správy. Možno mi písal fešák. Ešte som nevyriešila svoj problém. Zajtra sa do toho pustím. Dúfam, že budem vládať.