XXVII.

XXVII.

Ráno som sa prebudila s pocitom viny. Ako som to mohla spraviť? Ísť s ním von a ešte sa s ním pusinkovať?! Musí to prestať. Musím mu povedať, že som zadaná a že z toho nič nebude. Musím. A nemôžem sa nechať obalamutiť tými jeho peknými očkami.

Moje rozhodnutie je síce pekné, ale som zvedavá, koľko mi vydrží. Volala som Dominikovi, ktorého som zobudila, že o koľkej sa dnes vidíme. Dohodli sme sa na šiestu a popriala som mu ešte príjemný spánok. Chudáčik. Ani vyspať ho nenechám. Prišiel domov neskoro v noci.

Tak som si zapla internet a rozhodla sa skoncovať s tým nezmyslom. Našťastie bol fešák online, tak som mu hneď písala, či sa dnes môžeme stretnúť. Hoci niečo má, našiel si na mňa čas okolo štvrtej. Bude to skvelé! Naozaj! O štvrtej sa stretávam s ním a o šiestej už napochodujem za Dominikom. Psychicky sa z toho vôbec nedostanem!

Štyri hodiny poobede. Stála som pri zábradlí na móle. Miesto sme si dohodli Euroveu. Ach. Asi to nebolo vhodné riešenie. Ako mu to poviem? Prepáč, ale mám chalana. To včera, bol skrat. Veľmi sa mi páčil a aj ty sa mi páčiš. Anabela! Pokojne! Veď o nič nejde. Ha-ha. Že o nič.

„Ahoj,“ ozvalo sa spoza chrbta a čiesi ruky ma chytili okolo pása. „Pekne voniaš.“ Zacítila som ako si o mňa oprel hlavu. Dokelu! Takto sa to nevyrieši!

„Ahoj,“ odpovedala som. Pár nenútenými pohybmi som sa otočila a snažila sa vyhnúť priamemu kontaktu. Neúspešne. Dal mi pusu a ja som sa zase roztopila.  „Vieš,“ začala som a druhýkrát som sa pokúsila vymaniť. Tentoraz sa podarilo. „Chcela by som s tebou niečo prebrať.“ Ani som sa na neho nemohla pozrieť. Ani za to nemohol.

Odstúpil odo mňa a sadol si na lavičku. „Týka sa to mňa? Lebo ak ide o to, že idem na to prirýchlo, tak sa ospravedlňujem. Nemôžem si pomôcť.“

Záporne som pokrútila hlavou. Otočila som sa späť k zábradliu. „Nebola som k tebe úprimná a...“ Dokelu, veď som mu to nemohla povedať! Moja myseľ pracovala na plné obrátky. „Ja som tehotná.“

„Ale veď sme sa nedostali až tak ďaleko.“ Začula som za sebou chvejúci sa hlas.

„Je to moje?“ Dominik si prisadol na lavičku.

Otočila som sa. „Áno, ale neviem ako sme sa k tomu dostali...“

„Anabela!“ Krik ma zobudil. „Je ti niečo?“ Sedela oproti mne mama. „Už som si myslela, že nedýchaš. Asi si včera dostala úpal, si celá horúca. Dnes budeš ležať doma a liečiť sa. Nie, že sa niekam budeš chcieť vypariť. Dominik môže prísť sem a Kika takisto. Dievčatá sú inak preč, čo viem.“

„To vieš asi viac ako ja,“ potichu som povedala.

„Prinesiem ti čaj a tu máš teplomer, zmeraj si teplotu.“ Mama odišla a ja som osamela.

Uvedomila som si, že sa mi snívala strašná blbosť. Asi mi to slnko vážne udrelo na mozog. Ach jaj. Napíšem Dominikovi, že dnes to nevidím ružovo, iba ak by ma prišiel pozrieť. Ako som dopísala SMS, prišla mama s čajom a donútila ma ho celý vypiť. Potom odišla a ja som zaspala ani neviem ako. Iba sa pamätám na to, ako ma zobudil bozk na ústa ako z rozprávky. Dominik stál v mojej izbe a rozhliadal sa. „Prepáč, nestihla som si upratať,“ vypadlo zo mňa a obaja sme sa začali smiať. Potom sme si pozreli nejaký film a opäť som zaspala, ale tentokrát v príjemnom objatí.