XXVIII.

XXVIII.

Ráno som sa zobudila sama. Dominik zjavne odišiel. Aj tak neviem, ako by som sa zatvárila, keby ma videl takúto. V noci som aj naslintala na vankúš. Toto sa mi nestáva často?! Našťastie. Naozaj len výnimočne. Ako teraz.

Zmerala som si teplotu. Mala som ju ako priemerný zdravý človek. Mohla som vyraziť do sveta. Bolo mi trochu zle a tak som sa po menších úpravách došuchtala dole do kuchyne. Sadla som si za stôl a až vtedy som si uvedomila, že počujem hlasy. V obývačke bola veselica. Pozrela som na hodiny a div sa svete, bolo desať hodín. No čo, som pacient a ten má právo spať. Ani neviem o koľkej som zaspala. Položila som hlavu na stôl, keď som si uvedomila, že počujem nejaký šuchot v tej istej miestnosti. Zdvihla som ju.

Dominik sa obšmietal pri sporáku. „Bré ránko. Myslel som si, že už by si vstávala, tak som ti začal robiť raňajky.“ Usmial sa.

Ja som sa tiež  pokúsila o niečo, čo sa dá nazvať úsmevom. „Ahoj,“ nakoniec zo mňa vypadlo až toto jedno slovo. Pozbierala som sily. „Odkedy si u nás?“ Žeby naozaj u nás prespal? A ja som to zmeškala? Fyzicky nie, ale duchovne?!

„Prišiel som asi pred hodinou. Myslel som si, že už budeš hore. Ale nebola si. Tak som si pokecal s tvojimi rodičmi. Viktor ma ignoruje i naďalej, tak to som príliš nesilil. Potom prišla Maťa a jej rodičia. Tak som s nimi pobudol.“

„Ty ich poznáš?“ Bola som prekvapená.

Prikývol. „Ešte nevieš o mne veľa vecí.“ Zobral panvicu s hotovým produktom zo sporáka. Predo mňa položil pohár s čajom, tanier a z panvice mi dal omeletu. Mňam. Mala som na ňu takú chuť. Zjedla som ju tak rýchlo, že sa len zaprášilo. „Si vyhladnutá.“

„Keby si vedel ako. Ten včerajšok ma zložil,“ hovorila som s poloplnými ústami.

Dominik sedel vedľa mňa. Bola som rada, že som si stihla umyť zuby a vyzerala som celkom k svetu. I keď takýmto prístupom mojich rodičov k hosťom, budem musieť vyliezať z izby tip-top. „Je mi ľúto, že včera to tak dopadlo.“ Ozvala som sa sklesnuto s čajom v rukách.

„To je v poriadku,“ pobozkal ma na čelo. „Vlastne som sa ťa chcel niečo opýtať...alebo skôr navrhnúť. A to môžem aj teraz.“ Napäto som čakala. „Skoro každý rok chodím na dovolenku. Z práce. Teda je to taká „práca“ a dovolenka v jednom. Tento rok idem do Španielska. Na desať dní. A keďže som to mal zajednané skôr, ako som vedel, že budeme spolu chodiť, tak to teraz nemôžem zrušiť.“

„To je škoda,“ hlesla som.

„Ešte som neskončil,“ zasmial sa. „Pôjdeš so mnou?“

Padla mi sánka. Obrazne. Wau. „Jasné, že pôjdem. Ale vieš...“ nenechal ma dokončiť.

„Odlietame o tri dni. Neboj, letenku ti doobjednám, nebude s tým problém. Ubytovanie je v luxusnom hoteli a ....“

Odpila som si. „Ale nemám prácu a hoci mám čas, tak nemám na to....peniaze. Ak ide o luxusný hotel, tak asi...“

„Neblázni!“ Zasmial sa. „Ja ťa pozývam.“

„To nemôžeš,“ namietla som.

„Si moja frajerka. Môžem.“ Pobozkal ma.

Neverila som. Idem na dovolenku! Na začiatku leta by som nepovedala, že budem mať frajera a aj dovolenku! Ach. Život je krásny!

Do kuchyne vošli moji rodičia. „Aj ja by som prijala takého fešáka, aby mi robil raňajky,“ ozvala sa moja mama.

„Máš mňa,“ potichu sa ozval otec. Mama sa k nemu nahla a niečo mu zašepkala. Asi to bolo niečo....no jednoducho sa obaja smiali.

Dominik do mňa štuchol. Pozeral na mňa pohľadom, aby som im to povedala. No fajn. Ešte som to nespracovala a už....fajn. „Mami, oci. O tri dni letím do Španielska.“ Obaja sa ku nám otočili. Mama sa zasnívala a otec už rozpracovával v hlave všetky otázky, ktoré by sa mohol spýtať.

Nečakala som na ich rozbeh. Vstala som a vyhovorila sa na to, že sa musím ísť obliecť lebo ideme s Dominikom do mesta. Nechala som ho tam samého. Nech im to vysvetlí. Dúfam, že ma za to nezabije.

Bola som hotová za polhoďku. Po schodoch dole som počula smiech. Čím ich Dominik tak ohúril? Je mi to záhada, naozaj. Vytiahla som ho z pazúrov a už sme uháňali po ceste do mesta.

„Dnes varím. Predtým prechádzka a potom film.“

„Som za,“ prikývla som a chytila ho za stehno. Usmial sa na mňa. Asi sa mu to páčilo. V tej chvíli mi napadlo, že na tej dovolenke budeme sami. My dvaja. Ja a on. Desať dní. Preglgla som. Musím sa pred odchodom pozhovárať s Kikou. Už som písala jej SMS, nech si nájde čas.