XXX.

XXX.

Je deň pred odchodom. Snažila som sa zbaliť, ale nešlo to. Na maily som mala správu od Rada. Že sa chce stretnúť. Tak som súhlasila. Nech mu to aspoň poviem osobne, že čo to bolo.

„Ahoj,“ začala som. Stáli sme v malom parčíku v meste.

„Hm,“ začal.

Prišla som k nemu. „Prepáč, ja som...mala som ti to povedať. Ale...ja neviem, čo sa to so mnou stalo. Naozaj. Prepáč.“

Posadil sa na najbližšiu lavičku. Bol pekný slnečný deň. „Mala si mi niečo povedať. Načo si so mnou išla von? A tie...“

„Prepáč mi to,“ prisadla som si. „Ja. Chodím s Dominikom a idem s ním na dovolenku. Ale to neviem dlho. Chcela som ti to povedať. Že nič z toho nebude. Že...“

„Vedel som, že Viktor je tvoj brat. Vedel som aj to, že ťa stretnem, ak ku vám pôjdem.“

„Čo?“ zamračila som sa.

„Chcel som ťa prekvapiť. Ale bolo to naopak.“

Chytila som si hlavu. „Ja ho mám rada. A je mi ľúto, že som sa s tebou zahrávala.“

Chcela som vstať, ale chytil ma za ruku. „Páčiš sa mi. Aj niečo viac.“

Ten jeho pohľad. Žeby naozaj? Ale ja a Dominik. Nechcem to zahodiť. „Ja...“

„Ja počkám. Stojíš mi za to.“

Sedela som vo vani a v pravidelných intervaloch sa ponárala a vynárala. Bol to ako sen. Prišla som domov a nahádzala na kopu veci, ktoré si zoberiem. Ale ten Rado. On ma ma rád a povedal mi to. Mám Dominika, ale keď som bola vonku s Radom, tak som niečo cítila. Bolo to poblúznenie. Určite. Mám rada Dominika. Dominika. Dokelu. Celé som to pokašľala.

Už nech som v Španielsku. Nech som tam. Preč odtiaľto a mojich hlúpych problémov, ktoré si sama vyrábam.