XXXIII.

XXXIII.

Otvorila som oči. Bolo svetlo. Nechcela som sa pozrieť vedľa seba, lebo som sa bála, že tam je. Nevedela som, čo by som mu povedala. Včerajšok bol taký....krásny a zvláštny zároveň. Ešte zopár minút som ležala bez pohnutia.

Osmelila som sa a otočila. Druhá časť postele bola prázdna. Pomaly som sa zdvihla a šla skontrolovať stolík s telefónom. Žiadny odkaz iba čas 11:30. Usúdila som, že ide o čas obedu. Pozrela som na hodiny, ktoré tvrdili, že je len osem hodín. Vošla som do sprchy a potom sa obliekla. Mala som kopec času. Vlastne som ani nemala potrebu byť v hoteli načas. Čo mu poviem? Čo mi povie on? A ako sa mám teraz chovať?

Prechádzala som sa po meste a našla si nejaké príjemné miesta na sedenie. Pred odchodom som si uchmatla zopár drobností z hotelového stolíka, aby som neumrela od hladu.

Našťastie som mala nohavice a nie šaty či sukňu, pretože by ma stále niekto oslovoval. Ale našla som si zopár kúskov, ktoré by sa oplatilo kúpiť. Po takej hodine čistého času, počas ktorej mi v hlave vírili všetky uhly pohľadov na včerajšok, som dospela k záveru, že to nebolo až také zlé a mala by som mu byť vlastne vďačná. Rozhodla som sa, že na obed nebudem meškať a budem sa správať, ako keby sa nič hrozné nestalo.

Vrátila som sa do hotela s polhodinovým predstihom. Zapla som si televízor a siahla po časopise, ktorý som si kúpila u nás na letisku.

„Ahoj,“ privítal ma Dominik s červenou ružou a bozkom na ústa. „Dáme si obed tu alebo ideme von na terasu?“

„Na akú terasu?“ opýtala som sa.

Dominik ukázal prstom pred seba. „Tú, čo máme za oknami.“

Postavila som sa z gauča a neveriacky pozerala. „My máme terasu? To som si nevšimla.“

„Takže ostávame tu,“ odpovedal si aj sám. „Alebo ešte môžeme ísť dole do reštaurácie.“ Stíchol a zapozeral sa na mňa. „Ale taká možnosť je pre teba úplne bezvýznamná, ako vidím.“

Bola som ohúrená tou terasou, ktorá bola naozaj obrovská. Dominik zavolal personálu a sám šiel do sprchy. Ja som zatiaľ obdivovala terasu a chodila som hore-dole. Bol odtiaľ krásny výhľad a bola obrovská. Bývali sme skoro na najvyššom poschodí, ale nad terasou nebolo nič. Úplne som zabudla na ten problém, ktorý som skoro celé doobedie riešila.

Hotelový personál prichystal stôl. Keďže som tam bola sama, tak som si prisadla a nechala si poradiť od čašníka. Povedal, že prinesie jedlo, ktoré si nebudeme vedieť vynachváliť. Súhlasila som a dúfala, že to bude Dominikovi vyhovovať.

„Prepáč, že mi to tak trvalo. Čo si dáš?“ Prisadol si. Mal na sebe iba kraťase. A možno niečo pod tým, to som však nemohla vedieť ani vidieť.

„Čašník nám niečo donesie, že vraj to bude dobré, tak dúfam, že neklame,“ odpovedala som. Sedeli sme pri malom obdĺžnikovom stole, každý na jednej strane.

„Môžeme sa porozprávať o tom včerajšku?“ začal.

Prikývla som a pozrela na neho. Nevedela som, či mám začať ja alebo nechám hovoriť jeho.

„Ja som len nechcel, aby sme spravili niečo, čo...“ nadýchol sa, „na čo máme čas. Nechcem, aby si niečo ľutovala.“

„Nemyslíš, že som vedela, čo robím?“

„Pozri, boli sme opití. Navyše ťa ovládali hormóny, takže to nebolo iba o rozume.“

„Ako myslíš,“ urazene som odfrkla.

Obaja sme stíchli. O niekoľko minút prišiel čašník aj s jedlom a tak sme začali potichu obedovať.

V strede hlavného jedla sa ozval. „Pochopila si, čo som ti tým chcel povedať?“

Prikývla som. Prestala som jesť. Ticho som pozerala pred seba na poloprázdny tanier. „Bola som s niekým vonku, kým si bola na tej dvojdňovej služobke. Bolo to rande.“ Nemohla som zdvihnúť hlavu. Jediné, čo som počula bolo zacinkanie príboru o tanier. Čo som si to vravela? Že sa budem tváriť ako keby nič?! To by som nebola ja, keby som nejakú takúto blbosť netrepla. On mi to vysvetlí a ja mu toto chrstnem do tváre. Vlastne iba som to zamietla niekde pod stôl. Nič nehovoril a tak som sa pustila znova do jedla. Pre dezertom som sa zastavila a konečne na neho pozrela. „Nič mi na to nepovieš?“

Jeho výraz nadobudol skleslú podobu. Jedla pred sebou sa už nedotkol. „Prečo si s ním šla von?“

Tou otázkou ma zaskočil. „Pretože som hlúpa.“ Postavila som sa a otočila sa smerom dnu. Keď som mu bola otočená chrbtom, tak som pokračovala. „Bola to chyba a mrzí ma to. Už by som to viac nespravila. A ani neviem, prečo som ti to povedala. Pozval si ma sem a nebola som k tebe úprimná. A ten včerajšok....keby sa niečo stalo, tak by sa mi to hovorilo ťažšie. Ak mi to odpustíš budem rada, ale ak nie....“ nedokončila som to a šla som dnu. Zavrela som sa do kúpeľne a sadla si na zavretý záchod. Hlavu som si vložila do dlaní.

O pár minút zaklopal na dvere. Ani som nemukla. Vošiel dnu. Postavil sa oproti mne a oprel sa o stenu. „To som taký zlý frajer, že musíš chodiť s niekým iným?“

Záporne som pokrútila hlavou. „Nie, nie si.“ Pozrela som sa na neho a usmieval sa. Potom sme sa začali smiať.

„Bozkávali ste sa?“ prenikavo sa na mňa pozrel. Potom som mu povedala, čo sme spolu vlastne robili. Neprezradila som mu, že je to Rado. Nepýtal sa ma na meno a ja som sa mu ho bála povedať. Podišiel ku mne a podal mi ruku, aby som vstala. Prijala som ju a potom ma objal. „Som rád, že si dostala rozum,“ pošepkal mi do vlasov. Potom sa začal smiať. „Nebola to žiadna vyhrážka od násilníka. Hoci to tak znelo.“

Zvyšný čas som sa cítila trochu nesvoja, ale zvládla som to celkom dobre. Dominik to celkom pochopil. Až mi to bolo divné. Žeby aj on mal niečo také v zálohe? Ale nie! Alebo?