XXXIV.

XXXIV.

Dnešný deň som celý preležala v posteli. Samozrejme nie zo svojej lenivosti. Dostala som úpal. Alebo to aspoň tak vyzeralo. Možno mi nesadlo to jedlo zo včera.

Nadránom som vracala prvýkrát. Keď som bola sklonená nad záchodom a na dvere mi zaklopal Dominik so slovami „ako sa cítiš“, hodila som tyčku ešte raz. Táto dovolenka sa vyvíjala takým smerom, ktorý sa mi vôbec nepáčil. Nepotrebovala som, aby ma videl pri všetkých zlých situáciách. Medzi vracania som mu stihla zakričať, aby za mnou v žiadnom prípade nechodil. Zavtipkoval niečo o tom, že aj keby ma nepočul, ale odignorovala som ho hlasným zvracaním.

Našťastie musel skoro ráno niekam odísť a ja som mohla pokojne ležať a kde-tu vracať do vedierka, ktoré mi našiel. Mala som horúčku a triasla som sa. Môj krásny lekár mi odmeral teplotu, dal niečo na upokojenie a ja som zaspala s pocitom, že sa prepadnem od hanby, keď budem v poriadku. V tom zúboženom stave som toho schopná nebola. Okolo obeda som si pustila televízor a presunula sa na gauč, na ktorý som si navláčila všetko mäkké z postele, aby som sa cítila fajn.

Včera pri mojej prechádzke som to prehnala. Nemala som so sebou ani klobúk či šiltovku a krásne sa to odrazilo. Poobede som zobrala Dominikov notebook, ktorý mi pre istotu nechal. Otvorila som si FB a skype, ale nikde nikto. Tak som aspoň napísala Kike v skratke, čo sa stalo. Síce to v konečnom dôsledku v skratke nebolo, ale Kika bude aj tak hovoriť, že som veľa vecí vynechala. Popritom som si skontrolovala mail, ale okrem tých hlúpych reklám, ktoré by som si mala zrušiť, mi nikto nepísal. Ani Rado. Našťastie.

Potom som napísala vtipnú správu Viktorovi, že žijem a nie som na tmavom mieste niekde v pivnici plnej spotených chlapov. Určite mi za ňu vynadá, ale čo už. Na koniec som dodala, nech pozdraví našich.

O niekoľko minút mi už volali naši na skype. Keď som ich zdvihla mama na mňa hneď vyletela, že také správy nemám Viktorovi posielať. Viktora bolo vidieť vzadu za ňou, ako sa škerí. Skoro ma roztrhlo. Ale nestihla som mu nič povedať. Mama si všimla, že ležím a hneď zisťovala, čo sa deje. Keď som jej povedala o úpale, začala mi prednáška. Potom dodala, že ako je možné, aby som dostala úpal dvakrát v priebehu jedného mesiaca. To som sa spýtala aj ja, ale odpoveď neprišla. Otec bol v práci, no konečne aspoň niekto z nich, a tak sa mama nezdržovala, lebo jej mali prísť kamarátky. Mám pocit, že ona už ani nepracuje.

Dala som jej za úlohu pozdraviť kamarátky, veď väčšinu dobre poznám, otca a Maťu, lebo na Viktora sa nedá spoľahnúť. Rozlúčila som sa a pokračovala v televízii. Našťastie tu mali aj predplatené programy a tak som si nejakým zázrakom mohla pozrieť film so slovenskými titulkami. Potom som zaspala.

Zobudila som sa na hrkotanie stolíka. Dominik nechal priniesť večeru (to som tak dlho spala?!). Bol skoro celý deň preč. Tak sme si ju pekne krásne vychutnali v posteli ako králi. K môjmu raňajšiemu vracaniu sa nevracal, čo som bola vďačná. Inak tá večera nebola kráľovská. Mala som tam dáke sucháre a čaj. On si priniesol niečo lepšie, ale nechcel provokovať, za čo som takisto vďačná. Ďalší deň v Španielsku prešiel rýchlo a moc som si ho neužila. Predtým, ako som zaspala, som si povedala, že musím tú dovolenku vziať do svojich rúk. Lebo pasívnym prežívaním nič nezískam.