XXXIX.

XXXIX.

Nasledujúce ráno som sa zobudila s miernou bolesťou v lýtkach a takisto aj na ramenách. Človek by nepovedal, že z takej práce môže mať svalovicu.

Raňajky sme absolvovali v romantickej atmosfére na terase a so stoličkami tak blízko, žeby sa človek čudoval, že tak blízko môžu dvaja vedľa seba sedieť.

Potom sme sa prešli do Dominikovej práce, kde ma už všetci vítali s úsmevom. Dala som si predsavzatie, že sa začnem učiť španielčinu. Aby som sa sem dakedy mohla vrátiť. A keby som sa tu aj zamestnala, tak by mi to tiež nevadilo.

„Nad čím rozmýšľaš?“ vytrhol ma zo zamyslenia Dominik.

Pokrútila som hlavou. „Len tak, nad blbosťami.“

Dominik sa usmial a otvoril mi dvere do miestnosti, pred ktorou sme stáli. „Dnes by si mala spraviť tento štós papierov,“ oznámil mi s miernym úškrnom , pričom pred sebou odhalil miestnosť plnú zakladacích priečinkov, dva stoly zapratané rozhádzanými foldrami prepchatými papiermi. „Treba to všetko dať ako tak do poriadku a zoradiť tie veci na stoloch do tých priečinkov.“

S otvorenými ústami som vstúpila dnu a poriadne som sa tam porozhliadala. „To mám stihnúť ešte dnes?“ opýtala som sa.

Dominik sa zasmial, ale naozaj netuším, prečo sa mi smial. „Uvidíš, koľko toho stihneš.“

Bol už na odchode, keď som sa ho spýtala: „Prečo som to nemohla robiť už včera?“ Na to mi však neodpovedal.

Po dvoch hodinách úmornej práce, ale sčasti hotovom jednom stole, som sa zavrela do miestnosti, kde mali voľný prístup k internetu. Napísala som Kike, rodičom aj bratovi. Vymazala som spamy týkajúce sa hlúpych reklám. Vtom mi však prišla na jeden z portálov správa. Otvorila som ju a keď som si všimla Radove meno, skoro som zamdlela.

Ahoj, viem, že si teraz užívaš spolu s hentým, a naozaj nechcem pomyslieť na to, čo asi spolu robíte. Keby si len vedela, čo také istý čas robil...ale radšej to nechám na neho, aby som nebol za toho sviniara. Stále čakám. Mohla by si sa ozvať, keď prídeš domov. R.

Cítila som ako mi začínajú horieť uši. Čo si to dovoľuje?! On si myslí, že sa mu ozvem? On nepochopil ten náš posledný rozhovor? A čo som podľa neho? Dáka šľapka?! Rýchlo som ju vymazala a radšej sa pobrala do práce.

Celý ten čas, čo sme tu, som na neho ani nepomyslela a teraz mám stále v hlave tie jeho prihlúple slová, ktoré spojil ešte do otrasnejších viet.

„Tak poď už,“ vstúpil do miestnosti Dominik. „Ale ako vidím, ty už máš dávno fajront.“

Žiarivo som sa na neho usmiala a zložila si nohy zo stola a postavil sa zo stoličky. Po tej hlúpej správe som mala toľko adrenalínu, že mi to šlo naozaj od ruky. „Tak poďme,“ postavila som sa k nemu a pobozkala ho na líce.

„Dobre,“ pobozkal ma na ústa a chytil ma za ruku.

Večeru sme si dali do postele a pozerali nejaký akčný film. Na romantiku som nemala chuť a Dominik to nenavrhol asi z taktických dôvodov.

„Zajtra by sme mohli vybehnúť dakam na more,“ navrhol.

„Myslíš?“ otočila som sa na bok, aby som na neho videla. „Čo ak sa utopím?“

„Dostaneš záchrannú vestu. Plus, budem tam ja.“

Prikývla som, ale začala som sa trochu báť. Ja, more, loď, Dominik, ja, more, voda, vlny. Fúha, budem sa musieť dobre vyspať.