Západ slnka

V tom momente si Taras pomyslel, že sa zamotáva do stále zložitejších a zložitejších vecí. „Ja som nevedel, že...“

Kráľ popohnal Roan bližšie k Tarasovi. „To som mohol tušiť. Nerada sa chváli, že jej otec je kráľ.“

Roan bola ticho. Po prvýkrát sa Tarasovi zdalo, že to nie je ona. Tá, ktorú stretol. Mala dlhé čipkované šaty a jemne vydesený výraz na tvári. Asi sa svojho otca bála. Alebo toho, že on odíde.

„Mám návrh,“ začal kráľ, „vy odídete, Roan sa začne konečne venovať veciam, ktoré prináležia kráľovej dcére a drakov nechám na pokoji.“

„Otec, nie,“ prehovorila Roan. „To nemôžeš.“

„Prečo?“ opýtal sa jej Taras, čo prekvapilo nielen Roan, ale aj kráľa. „Prečo tak túžiš po tých drakoch, keď ti teraz otec povedal, že ich nechá tak.“

Roan nepovedala ani slovo. Zovrela pery. Rozhodla sa mlčať.

„Toto mlčanie beriem ako súhlas. Taras, veľmi ma tešilo. Dúfam, že do večera opustíte naše mesto,“ kráľ pokynul hlavou a jeden z vojakov pristúpil bližšie. Jemne chytil Roan za pravú ruku a postrčil k dverám, odkiaľ vyšla.

Taras ostal stáť. Netušil, čo sa deje. Nevedel prečo je kráľova dcéra taká zaslepená drakmi. Tušil, že mu niečo uniká a nemal potuchy, čo by to mohlo byť. Teraz mal iba necelého pol dňa, kým opustí toto miesto a všetko nechá tak.

Pred hostincom si Taras povedal, že musí hovoriť s Mutsu. Čím bol bližšie k hostincu, tým mal väčší pocit, že Mutsu je kľúčom k tejto absurdnej situácii.

Hostinský nebol v kuchyni. Od jedného hosťa sa dozvedel, že šiel na trh. Popýtal sa po Mutsu, ale nedostal žiadnu odpoveď.

Potreboval ju nájsť. Rozhodol sa, že si zatiaľ zbalí veci. Keď vošiel do izby, na posteli mal zdrap papiera. Bol to úryvok z knihy, ale na druhej strane mal odkaz. Pred západom slnka pri západnej bráne. Netušil, kto by ho mohol napísať, ale bola to jediná vec, ktorej sa mohol držať.

So zbalenými vecami sa vydal k západnej bráne. Slnko pomaly zapadalo a za blízkym stromom Taras rozoznal postavu.